PhDr. Eva Smiková, PhD.

 

1. Rozvod

Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku. Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni. Z teoretického hľadiska môžeme hovoriť o 3 štádiách:

1. Manželský /rodinný/ nesúlad. Vzniká z viac či menej podstatných rozporov, v ktorých sa ukazuje manželský nesúlad, je pomerne bežný a nebýva nikým diagnostikovaný, v menšej časti prípadov prechádza do manželského rozvratu.

2. Manželský / rodinný / rozvrat/. Ide už o podstatnejšie ovplyvnenie jednej zo základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej, výchovnej. Rodinný rozvrat môže byť akútny alebo dlhodobý, v niektorej zo svojich fáz môže prejsť do rozvodu.

3. Rozvod. Je formálnym právnym ukončením manželského vzťahu dvoch jedincov, krajným riešením v procese rozvratu manželstva. Je nutné pripomenúť, že popri rodinách s rozvedenými manželmi existuje značný počet rodín, ktoré žijú v trvalom rodinnom rozvrate s výrazným narušením rodinných funkcií, ale o rozvod z rozličných príčin nepožiadajú.

 

2. Faktory vplyvu rozvodu na dieťa

Nakoľko rozvod ovplyvní ďalší život dieťaťa, závisí na niekoľkých faktoroch:

1. Vek v dobe rozvodu

2. Pohlavie dieťaťa

3. Doba, ktorá už uplynula od rozvodu

4. Citová stabilita rodičov

 

2.1 Vek v dobe rozvodu

To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.

Vek Ako dieťa vníma rozvod rodičov Varovné signály
4 – 6 rokov Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Potrebuje dôslednosť v starostlivosti s čo najmenším počtom zmien.. regresia/strata už naučených zručností/, cmúľanie prstov, pomočovanie, problémy so spánkom, nočné desy, strach z opustenia, podráždenosť alebo zlosť, plačlivosť nebo záchvaty zlosti, hostilita k jednému alebo obidvom rodičom
6 -8 rokov Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Prežíva pocit straty, podvedenia, cíti sa odmietnuté rodičom, ktorý odchádza, má pocity viny, môže sa snažiť dať rodičov znovu spolu, obáva sa budúcnosti (kto ho bude čakať pred školou, kto mu bude pomáhať s úlohami). bolesti hlavy, brucha, zvracanie, nespavosť, problémy so spánkom, smútok, hnev, zlosť, agresia, konflikty v kolektíve, ignorovanie domácich a školských povinností
8 – 12 rokov Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). Mávajú pocit, že musia byť čo najskôr dospelí, trápia sa , či budú schopní dlhodobého vzťahu. hnev, pocity menejcennosti, extrémne aktivity, rizikové správanie
12 -15 rokov V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. Ak vidia rodičovský konflikt a vzájomné osočovanie sa rodičov, strácajú rešpekt k autorite rodičov a prenesene ku všetkým autoritám, prekračujú hranice, robia si čo chcú. Náladovosť, depresia, predvádzanie sa, zhoršenie prospechu a správania v škole, úteky zdomu, pitie alkoholu, fajčenie, drogy, sexuálne správanie, opozičné správanie voči dospelým.
15 – 18 rokov V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia. Sú radi, keď sú ich rodičia spokojní a šťastní, z prítomnosti nového partnera rodičov majú zmiešané pocity – ak by ho prijali vrelo, môžu to cítiť ako zradu a neloajalitu k druhému rodičovi. Náladovosť, depresia, predvádzanie sa, zhoršenie prospechu a správania v škole, úteky z domu, pitie alkoholu, fajčenie, drogy, sexuálne správanie, opozičné správanie voči dospelým, problémy so zákonom

 

2.2 Pohlavie dieťaťa

Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Takmer každý druhý otec bezprostredne po rozvode pretrhá kontakty so synom a chlapec tak zostáva bez vzorového modelu, pokiaľ do rodiny nepríde nový partner.

2.3 Doba, ktorá už uplynula od rozvodu

Väčšina detí sa v priebehu rokov rozchodu rodičov po rozvode prispôsobí.

2.4 Citová stabilita rodičov

Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie. Väčšina rozvedených sa začína stabilizovať druhý rok po rozvode a vtedy aj začínajú ustupovať rodinné problémy.

 

3. Fázy prežívania rozvodovej situácie


Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty.
V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.

V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní. Želania detí po rozvodoch väčšinou nie sú splniteľné, pretože väčšina z nich si praje, aby bola rodina opäť spolu.


V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti. K vyrovnaniu významne pomáha, pokiaľ je dieťa napred pripravené na to, čo ho čaká, čo, kedy a ako bude s ním a s rodičmi.


Reakcie detí sa rôznia podľa:

  • veku dieťaťa,
  • pohlavia dieťaťa,
  • pohlavia rodiča, ktorý odišiel,
  • povahy dieťaťa,
  • schopnosti dieťaťa prispôsobovať sa zmenám,
  • podľa toho, či dieťa prežívalo psychickú záťaž už pred rozvodom atď.

Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. V rodinách, kde predchádzali rozvodu dlhodobé konflikty a násilie, je dopad týchto konfliktov závažnejší, ako dopad samotného rozvodu.


Čím výraznejší má pre dieťa rozvodová situácia charakter psychickej traumy, teda ak presiahne možnosti organizmu ju zvládať a ak nie je táto trauma adekvátne ošetrená, tým problematickejšie zareaguje a tým viacej sa stáva náchylnejším k depresiám v detskom i dospelom veku.


Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.

Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti. Pozornosť si zaslúži obzvlášť ak došlo k prerušeniu kontaktu s druhým rodičom alebo súčasne k ďalším významným zmenám v živote dieťaťa.

 

4. Krátko po rozvode

4.1 Ako to povedať okoliu

Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Hanba rodičov je hlavným faktorom pri vzniku pocitu hanby za rozvod u deti.

4.2 Reakcie kamarátov dieťaťa

Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Ďalšou možnou reakciou je výsmech a posmievanie.

Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Vtedy by mal učiteľ zareagovať a vysvetliť dieťaťu, že dospelí sú rôzni a reagujú tak preto, že nepoznajú konkrétnu situáciu dieťaťa rozvedených rodičov.

4.3 Ako to povedať v škole

Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ' bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít , čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami. Napokon učiteľ, o ktorom si rodičia myslia, že by mohol reagovať nevhodne, môže zmeniť svoj postoj, ak sa s nim rodičia vopred porozprávajú.

 

5. Problémy detí po rozchode rodičov

5.1 Popretie rozchodu a jeho následky

Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Rodinné vzorce správania teda zohrávajú dôležitú úlohu v tom, ako sa bude dieťa po rozvode rodičov správať a či použije mechanizmus popretia.

Vplyv rodičov na správanie dieťaťa

Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Je menej pravdepodobné, že potom budú mať nereálne predstavy o tom, čo je skutočne stabilné manželstvo a že sa sklamú vo svojom budúcom partnerskom vzťahu.

Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Vyhlasujú, že napr.: "ocko chodí domov veľmi neskoro", "mama býva u babičky", "ocko pracuje vždy do noci", "otec je na služobnej ceste" a i.

Ako zvládnuť popretie u dieťaťa

Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Musia poskytnúť dieťaťu dosť času a príležitostí, aby posudzovalo situáciu reálnejšie.

Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. zvieratkom alebo rozprávkovou postavičkou).

Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr. učitelia.

5.2 Smútok a depresia

Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko.Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp. odstránenie jej príznakov si vyžaduje liečbu.

Smútok

Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. Väčšinou je to však iba "smiech cez slzy".

U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Ak však smútiace deti nemajú možnosť získať' tieto zdravé skúsenosti, smútok sa bude prehlbovať a prerastie do depresie.

Depresia

Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Rozchod rodičov je však taká závažná udalosť, že u nich depresia môže vzniknúť.

Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa. Ak je však tento rodič zronený a depresívny a na rozvod sa pozerá ako na “koniec sveta", potom sa depresia prejaví aj u dieťaťa.

U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. Zúfalstvo a osamelosť spojené s pocitmi, že ich nemá nikto rád a nikto ich nechce, sú pre deti príliš veľkým bremenom.

No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Musia žiť so svojou vinou.

Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Niektoré deti sa cítia veľmi neisto a sú presvedčené, že bez láskyplnej opatery obidvoch rodičov umrú a radšej sa zabijú, akoby mali umierať pomalou smrťou.

5.3 Úteky z domova

Hoci sa to nestáva často, niektoré deti reagujú na rozchod rodičov útekom z domova.

Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa. Rodičia by mali vedieť, že útek dieťaťa nemá zvyčajne jednu jednoduchú príčinu.

Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiahlo. Trest je pre dieťa znamením, že jeho odchod spôsobil rodičom bolesť a že im naozaj chýbalo.

Ako reagovať na útek z domu?

Deti, ktoré opustia domov, idú zväčša na miesta, kde ich možno ľahko nájsť. Strach z neznáma a vedomie, že im chýbajú prostriedky na živobytie, ich drží blízko domova. Často sa skrývajú napr. v blízkom parku alebo v suteréne neďaleko domu. Keď' majú pocit, že už boli preč dosť dlho, nechajú sa objaviť. Alebo sa vrátia domov s nejakou výhovorkou, napr. že si zabudli zubnú kefku alebo nevedeli, či ich psík dostal najesť a pod.

Niekedy sa dieťa zdržiava u kamaráta, ktorého rodičia nevedia, čo je vo veci. Keď to odhalia, väčšinou pošlú dieťa domov.

Keď sa dieťa vráti domov, rodičia by mali prejaviť radosť nielen nad tým, že je živé a zdravé, ale i hnev za to, že im pripravilo toľko trápenia a žiaľu. Primeraným vyjadrením hnevu je trest. Človek má dať deťom najavo, že sú milované, ale zároveň im má ukázať, koľko bolesti spôsobujú druhým. Primeraný trest ich môže od ďalších útekov odradiť.

 

Na traumy alebo krízové situácie reagujú deti pomerne často regresiou, t. j. návratom na niektorú z predchádzajúcich vývinových úrovní. Možné je aj to, že dieťa zostane na istom stupni a ďalej sa nevyvíja. V prvom prípade zrejme dúfa, že sa o neho budú starať tak ako voľakedy, v druhom prípade sa asi chce vyhnúť novým požiadavkám, ktoré ho očakávajú na vyššom stupni zrelosti. Rozchod rodičov je psychologickou traumou, ktorá sa veľmi často prejaví práve regresiou alebo fixáciou.

Jedným z prejavov regresie u detí po rozvode rodičov je napr. cmúľanie palca, maznavé rozprávanie a celkové infantilné správanie. Menšie napr. chcú, aby ich kŕmili alebo si dokonca žiadajú dojčenskú fľašu, hoci predtým už normálne jedli. Niektoré deti prestávajú dodržiavať hygienické návyky a zriedkavým javom nie je ani pravidelné pomočovanie. Deti na seba často upozorňujú tým, že ich “bolí brucho, hlava" atď. Väčšinou nejde o chorobu - chcú sa len vyhnúť škole a ostať v posteli, aby ich rodič obskakoval. Častejšie možno pozorovať aj podráždenosť, nízku odolnosť voči frustrácii a trucovitosť. Niektoré deti reagujú na nový život s jedným rodičom ustavičným fňukaním a nariekaním, odmietajú chodiť von medzi kamarátov a opäť si žiadajú dávno nepoužívane hračky. Zle zaspávajú a vymýšľajú si nekonečné zámienky, len aby privolali rodiča do detskej izby (“chcem sa napiť", “chcem cukrík", “treba mi cikať" a pod.), prípadne chcú spať spolu s rodičom. Môžu sa zjaviť aj masturbačné hry.

Staršie deti si začnú vyžadovať prejavy láskania a v škole sú schopné prospievať len pri individuálnom prístupe, hoci predtým pracovali samostatne.

Regresívne správanie sa vyskytuje častejšie u mladších detí (majú bližšie k infantilnému prejavu a ešte “nezabudli" na nezrelé spôsoby správania). Aj prítomnosť mladších detí v rodine slúži ako vzor pre regresívne prejavy a zvyšuje pravdepodobnosť ich výskytu.

5.5 Znížená sebaúcta

Sebaúcta je psychologická charakteristika, ktorá umožňuje dieťaťu prežívať pocit vlastnej hodnoty pred sebou aj pred druhým, kreatívne využívať vlastné schopnosti, tešiť sa zo života a dôverovať druhým.

V situácii, kedy sú rodičia zaslepení vlastnými problémami, alebo keď prebiehajú ich vzájomné neľútostné boje a dieťa stojí uprostred všetkého, sú deti pripravené o významný zdroj vlastného sebahodnotenia – o možnosť vnímať samy seba ako zdroj radosti svojich rodičov.
Ďalším oslabeným zdrojom je rodič preťažený alebo nevyrovnaný, ktorý má väčší sklon k bitke, kritike a trestaniu dieťaťa, a tým v nich buduje predstavu o ich nedokonalosti - o nedokonalosti, s ktorou sa deti stotožňujú.

Keď si uvedomíme okolnosti, ktoré sú najpriaznivejšie pre rozvoj sebaúcty, porozumieme, prečo sú deti z rozvedených rodín v tomto smere handicapované.

Sebaúcta sa posilňuje, ak vzťah rodičov k deťom je vzťahom vrelej, chápajúcej pozitívnej pozornosti .

5.6 Maskulinita

Sebaúcta je úzko spojená s pocitom ako primerane človek napĺňa mužskú alebo ženskú rolu.

Najväčšia pravdepodobnosť deprivácie v tomto smere je u chlapcov, u ktorých došlo k rozvodu v rodine, keď boli v predškolskom veku. Aj keď matka samoživiteľka sa snaží byť svojim deťom matkou aj otcom zo všetkých síl, niektoré veci tieto matky svojim synom dať nemôžu. Jednou z nich je silná maskulínna identita.

Ak je matka ustrašená a obmedzuje aktívne a asertívne správanie svojho syna a otvorene ponižuje otca, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že jej chlapec sa stane plachým, nadmerne závislým a neistým v pocitoch svojej príslušnosti k mužskému pohlaviu. U chlapcov, ktorý nemajú taký častý kontakt so svojimi otcami, je zvýšená pravdepodobnosť, že budú neistí vo svojej maskulinite.

Otec, ktorý chlapca nemá v starostlivosti mu môže pomôcť tým, že sa s ním bude často stýkať a že sa vynasnaží, aby vzájomný vzťah zostal úzky a vrelý. To zvýši pravdepodobnosť, že sa s ním syn bude identifikovať.

5.7 Intímne vzťahy

Aby človek dokázal zakladať a prežívať úspešné intímne vzťahy, potrebuje k tomu mať určité vlastnosti a mať isté presvedčenia, z ktorých väčšina býva formovaná rodičmi. Sú to presvedčenia o vnútornej cene ako o partneroch, dôvera v lásku toho druhého, dostatočné citové odpútanie od rodičov, tak aby sme boli psychologicky k dispozícii úzkemu vzťahu s iným dospelým a schopnosť riešiť konflikty, ktoré v intímnych vzťahoch nevyhnutne vznikajú.

Ústrednom psychologickou úlohou dospievania a adolescencie je vytváranie vzťahov k príslušníkom opačného pohlavia. Otcov záujem, podpora a dosažiteľnosť dávajú synovi zreteľnú výhodu v spoločenskom styku so ženami. Šanca mladého muža na úspešnosť jeho manželstva je väčšia, ak sa tešil vrelému a úzkemu vzťahu so svojim otcom a videl harmonický vzťah medzi svojim rodičmi.

Ak je pre matky, ktoré samé vychovávajú syna, ťažké dať im mužskú sebadôveru, tak isto je ťažké vychovať dievča, ktoré má hlbšiu dôveru v svoju atraktívnosť voči mužským partnerom.

Z toho vyplýva, že ak sa dievča cíti odmietnuté prvým mužom v svojom živote – otcom, tak ďalšie stretnutia s mužmi sú ovplyvnené touto skutočnosťou.

Jedným z hlavných znakov životaschopného intímneho vzťahu dvojíc je ich schopnosť úspešne riešiť konflikty. Deti sa pozorne dívajú, ako ich rodičia zaobchádzajú s konfliktami. Neskôr v dospelosti, keď musia riešiť svoje manželské problémy, čerpajú z týchto ranných skúseností. Môže to aj byť jeden z dôvodov, prečo deti z rozvedených rodín s väčšou pravdepodobnosťou volia rozvod ako odpoveď na svoje manželské problémy.

5.8 Nevlastní rodičia

Na dieťa priaznivo pôsobí, ak je matka po rozvode so svojou životnou situáciou vyrovnaná, keď je spokojná, má dobrú náladu a nič ťaživého ju netrápi. K tomuto prispieva ja nájdenie si uspokojivého citovému vzťahu. Všeobecne platí, že matkinho nového partnera lepšie prijímajú mladšie deti ako staršie a lepšie dievčatá ako chlapci. Najviac problémov je spravidla v období stredného školského veku, t.j. u chlapcov od 9 -13 rokov a to zvlášť vtedy, keď chlapec žil s matkou sám a v novom partnerovi vidí nevítanú konkurenciu. Prípadov, kedy je to obrátene, t.j. keď je dieťa v starostlivosti otca a náhradu za matku dostáva jeho novú partnerku je nepomerne menej a preto sa reakcie detí nedajú zovšeobecniť.

Okolností, ktoré majú vplyv na prijatie nového matkinho partnera je veľa, medzi najdôležitejšie patria spokojnosť matky v novom partnerskom vzťahu, osobnosť matky aj nového partnera, doba od rozvodu a postoj biologického otca k svojmu “nástupcovi”.

Z hľadiska dieťaťa prijať niekoho do tej doby cudzieho do intimity rodinného života neznamená len prispôsobiť sa danej situácii. Pre dieťa je to aj zásah do jeho identity zápasí s otázkami : “Kto teraz som?”, “Ku komu patrí mama, otec a ku komu ja?”, “Komu na mne teraz záleží?”. U mladších detí musíme naviac brať do úvahy, že všetko neznáme, cudzie budí neistotu, úzkosť a napätie. Medzi deťmi sú veľké individuálne rozdiely, niektoré prekonávajú takéto neistoty behom niekoľko dní či týždňov, pre iné je to niečo trvale zväzujúce a nezvládnuteľné.

5.9 Nevlastní súrodenci

V rodinách, kde žijú deti z rozličných manželstiev, dochádza často k súrodeneckej rivalite. Súrodenecká rivalita a súperenie môžu byť veľmi silné. Každé dieťa chce byť obľúbencom svojich rodičov. A každé si môže ventilovať svoje vzťahové problémy na rodičoch, učiteľoch, spolužiakoch.

Učitelia môžu dať dieťaťu horšiu známku, rodičia ho môžu vyhrešiť, rovesníci sa s ním prestanú kamarátiť. A tak sú práve súrodenci výborným objektom hnevu. Nemôžu natrvalo odísť, mladší sú často neschopní akejkoľvek odplaty. V úplnej rodine má človek možnosť zvyknúť si na každého nového súrodenca. Prichádzajú zvyčajne po jednom, minimálne v ročných odstupoch. Nevlastní súrodenci sa zjavia odrazu. Súrodeneckú rivalitu môžu rodičia nechtiac aj zosilniť napr. tým, že nevedome uprednostňujú jedno z detí.

Ak dokážu dospelí pochopiť a riešiť neraz komplikované vzťahy medzi súrodencami, spravidla dôjde k ich akceptácii, spolupráci a priateľstvu a všetci si užijú rodinnú pohodu a zábavu.

 

6. Ako deťom pomôcť?

Pri značnej rozmanitosti života je dosť ťažké nájsť také odporúčania, ktoré by boli užitočné pre každú rozpadnutú rodinu. Avšak výskumy ako aj poradenská prax ukazujú, že väčšina rodičov sa dopúšťa rovnakých chýb, ktoré môžu zhoršiť psychický stav dieťaťa v porozvodovej situácii.

Učiteľ nemôže a nedokáže riešiť rodinnú situáciu každého zo svojich žiakov. Ak však za ním príde rodič, ktorý sa mu zdôverí s tým, že v ich rodine manželské problémy vyvrcholili rozvodom, môže mu poskytnúť niekoľko všeobecných odporúčaní pre rodičov:

6.1 Čo môžu urobiť rodičia

Bezvýhradne deti prijímať

Je dobré v komunikácii s deťmi hovoriť s nimi o ich pocitoch, dávať im najavo lásku a pochopenie. Povzbudzovať ich, aby s rodičom o všetkom hovorili. Nájsť si na deti čas. Rozhovor s dieťaťom by mohol začínať nasledovne:

“Máš právo sa hnevať a byť smutný a je v poriadku, že o tom s nami hovoríš. Viem, že si nešťastný a že ťa to veľmi bolí. Naše rozhodnutie už nemôžeme zmeniť, ale dúfame, že nás jedného dňa pochopíš a odpustíš nám. Obaja sme tu preto, aby sme ti pomohli. Môžeš nám hovoriť o všetkom. Máme ťa stále radi a ty môžeš za každým z nás prísť, kedykoľvek nás budeš potrebovať.”

Nepoužívať dieťa ako nástroj pomsty

Popudzovanie dieťaťa proti jednému z rodičov je jednou z najzhubnejších praktík, ktorá sa žiaľ po rozvode objavuje najčastejšie. Je veľmi zlé, ak sa dieťa stáva nástrojom pomsty. Situácia po rozvode zvádza k zneužívaniu svojho postavenia najmä u toho rodiča, ktorému súd zveril dieťa do opatery. Rodič ľahko podľahne ilúzii, že má všetku výchovnú moc v rukách, a že toho druhého môže zo života dieťaťa proste vymazať. Vie, že druhého partnera najviac raní, keď dieťa proti nemu popudí, alebo mu zakáže stýkať sa s ním. Do určitého veku je možné dieťaťu nahovoriť nepravdy alebo čiastočné pravdy tak, že to v dieťati vzbudí strach a odpor k druhému rodičovi. Dieťa zahrňované polopravdami sa však dostáva do úlohy, ktorá mu vôbec neprináleží. Má sa totiž stať sudcom vlastného rodiča. Napätie, ktoré v ňom vzbudzuje navodzovanie negatívneho postoja k jednému z rodičov, sa môže nepriaznivo odraziť na jeho ďalšom vývoji.

Zabrániť tomu, aby rozvodový konflikt pokračoval

Pokračujúce nepriateľstvo rodičov vyvoláva v deťoch silné vnútorné napätie, ktoré je úrodnou pôdou pre neurotické problémy a poruchy správania. Ak rodičia pred rozvodom a po rozvode prehlasujú, že im ide predovšetkým o dobro dieťaťa, mali by na to myslieť a dokázať to. Ak konflikt rodičov trvá aj po rozvode, následky rozvodu sa neskôr premietnu do dospelosti, keď si dieťa bude hľadať vlastného partnera, keď sa bude chcieť zamilovať a keď bude vychovávať vlastné deti. Deti sú spravidla oveľa vnímavejšie na dianie v rodine, ako sú dospelí ochotní pripustiť. Výskum ukázal, že rodičia až prekvapivo často usudzujú, že sa rozvod ich detí nijako nedotýkal a že ho nevnímali.

Zachovať pozitívny obraz druhého rodiča

Zdravému sebavedomiu dieťaťa veľmi prospeje, ak si môže svojich rodičov aj po rozvode vážiť. Dieťaťu je treba primerane veku a chápaniu vysvetliť, čo viedlo k rozvodu. Najvhodnejšie sú slová: S ockom /mamičkou sme sa dohodli, že sa rozvedieme a odteraz nebudeme spolu bývať. To však neznamená, že ťa nemáme radi a že sa o teba nebudeme starať.

Rozvod je až na malé výnimky zlyhaním oboch partnerov, dôkazom, že manželia spolu nedokázali žiť. To však neznamená, že jeden je dobrý a ten druhý zlý. Sebavedomie dieťaťa oslabené rozvodom rodičov prudko klesá, keď si pri každej príležitosti musí vypočuť, že jeho otec bol darebák, podvodník, sebec a násilník, alebo že jeho matka je hysterka, neporiadnica a klamárka. Nestačí, ak o druhom nehovoríme zle, aj keď aj to je veľký pokrok, mali by sme o ňom hovoriť dobre.

Nekupovať si dieťa

Je to neblahá praktika, ktorá sa po rozvode často objavuje. Majú k nej sklon tí rodičia, ktorí z rodiny “odišli”. Snažia sa vynahradiť dieťaťu svoju neprítomnosť a zamieňajú uspokojovanie citových potrieb za potreby materiálne. V rodičovských predstavách sa bežne udržuje vychovávateľská ilúzia, že dieťa musí mať rado toho rodičia, ktorý mu viac kupuje. Je však dokázané, že citový vzťah k dospelému sa nezakladá na veciach z hmotného sveta, ale na pocite istoty a bezpečia, ktorú môže dieťa v prítomnosti dospelého pocítiť.

Prirodzene, že darčeky sú dieťaťu príjemné, ale rýchlo sa "okukajú" a stávajú sa pre dieťa samozrejmosťou. Na udržanie priazne dieťaťa je treba obdarovávanie stále stupňovať. Kupovanie detskej lásky sa často zmení na vydierania rodiča dieťaťom.

Darčeky sú na mieste, ale nesmie ich byť veľa a nesmie byť v nich cítiť záväzok, musia byť úprimné.

Byť objektívni

Po rozvode sú partneri prehnane citliví na výchovné počínanie toho druhého a sú náchylní vidieť nepriateľské gesto aj tam, kde nie je. Výchovný prostriedok, ktorý bežne používa jeden z rodičov, nie je dobré zazlievať tomu druhému. Je potrebné achovať si triezvy úsudok a posudzovať veci bez emócií. Najlepšie by bolo, aby rodičia pri výchove stále spolupracovali, zvažovali, čo je pre dieťa vhodné a čo nie.

Upraviť styk s druhým rodičom

Je dobré, ak sa rodičia o styku s dieťaťom dohodnú sami a súd do toho nemusí zasahovať. Je to jedna z najťažších vecí, pri jej riešení treba mať na zreteli predovšetkým zdravý a pokojný vývoj dieťaťa. Eliminovať akýkoľvek rozporuplný a bolestný dopad na dieťa. Stretávanie sa s otcom /matkou/ nemá byť pre dieťa traumou, nesmie byť vnímané druhou stranou ani ako obeť, ani ako utrpenie. Dieťa potrebuje oboch rodičov, potrebuje pocit, že ho rodičia milujú a že ho neopustili, nech sa už medzi nimi dvomi stalo čokoľvek. Dieťa sa nesmie cítiť previnilo za to, že druhého rodiča neprestalo ľúbiť, ale ani za to, že sa manželstvo skončilo rozvodom. Nesmie si myslieť, že sa to stalo kvôli nemu, pretože nebolo dosť poslušné, usilovné, či múdre.

Zvoliť si najvýhodnejšiu formu styku

Najoptimálnejšou formou styku po rozvode je voľné pokračovanie rodinného vzťahu. Časový rozsah a forma styku sa dohodnú podľa okolností, ktoré všetci rozumne uvážia a prijmú. Súd nemusí zasahovať a všetkých účastníkom odbremení od nepríjemností a napätia. Do tohto rámca spadá možnosť tzv. striedavej starostlivosti, pre ktorú je potrebná maximálna vzájomná ústretovosť.

Druhou formou styku, asi najrozšírenejšou, ktorá je zároveň pre všetkých účastníkov psychologicky výhodná, je prevažujúca starostlivosť jedného z rodičov kombinovaná s opakujúcim sa dlhším pobytom dieťaťa u druhého z rozvedených manželov. Napríklad týždeň cez Vianoce, mesiac cez prázdniny alebo 14 dní každé tri mesiace. Psychologické výhody takého riešenia sú jasné. Odpadajú časté návštevy otca, ktoré prinášali napätie. Pri dlhšom styku sa otec a dieťa lepšie spolu zžijú, stratí sa fenomén "nedeľných návštev", spolužitie sa viac priblíži všednému životu. Eliminuje sa možnosť podplácania /štylizované výlety, prechádzky, návštevy kultúrnych podujatí, cukrární/ a budovania “ neprirodzene pozitívneho obrazu” v očiach dieťaťa. Dieťa sa má možnosť oboznámiť aj s problémami a starosťami druhého rodiča, jeho vzťah sa stane objektívnejším

Až na treťom mieste možno uvažovať o riešení, dnes ešte stále dosť často používanom, kedy styk dieťaťa s druhým rodičom prebieha podľa presne stanovených pravidiel a časového rozvrhu. Je to usporiadanie citovo dosť chladné, avšak aspoň korektné a z hľadiska dieťaťa psychologicky síce ťažko, ale predsa len prijateľné

Byť poctiví k sebe aj k deťom

Rozvrátené manželstvo sa nedá zachovávať len kvôli deťom. Pretože tie v prostredí hádok, násilia, či ľahostajnosti trpia najviac. Je pravda, že dieťa sa nikdy celkom nezmieri s rozchodom rodičov a je dokázané, že aj deti alkoholikov či násilníkov si vždy želajú zmenu “zlého" rodiča až potom jeho odchod. Ale ak má byť manželstvo pre deti peklom, potom je oveľa zodpovednejšie priznať si, že v roli manželov dospelí síce zlyhali, ale môžu sa pokúsiť nezlyhať ako rodičia. Ešte stále je možné byť pre dieťa vzorom a dokázať mu, že aj tie najnáročnejšie úskalia životnej cesty sa dajú zvládnuť citlivo a na dostatočnej ľudskej úrovni.

 

Literatúra:

FREEMANOVÁ, D.: Manželská kríza. OSVETA 1992 ISBN 80-217-0401-2

GARDNER, R. : Rozvod a čo ďalej. OSVETA 1979 ISBN 80 -217 -0328 -8

MATĚJČEK, Z.: Rodiče děti. AVICENUM, 1986 ISBN 08 -056-89